Chcem
to zažiť ešte raz
Prvá časť
Spoznanie
Celé
to začalo, ako nevinný žart. Bola to len sranda, ktorá prerástla do niečoho
veľmi krásneho, niečoho vznešeného, nespútaného, prerástlo to do lásky.
Nikdy som nemal veľa kamarátov, ale tí,
ktorí mi boli kamarátmi, boli skutočne mojimi kamarátmi. Bol som už na strednej
škole, keď sa to stalo. S kamarátmi sme si po škole krátili čakanie na autobus
v jednom podniku v meste, kam sme chodili na pivo. Popri popíjaní pivka sme sa rozprávali, občas
sme hrávali stolný futbal. Rozprávali
sme sa o všetkom, na čo prišla téma. Rozprávali sme sa o autách, o škole, o
našich plánoch do budúcna, žartovali sme, občas som si aj zaspieval vlastný
text do piesne, ktorú akurát hrali, aby bola sranda. Takto to chodievalo už dlhší
čas. Párkrát sa stalo, že som s nimi nemohol ísť. Mal som povinnosti doma, tak boli kamaráti aj
bezo mňa. Stalo sa to práve deň, kedy som nemohol ísť s kamarátmi, ale dozvedel
som sa o tom o pár dní neskôr.
Jeden zimný
večer som si krátil čas písaním si s kamarátmi cez facebook.. Bolo to, ako
každý večer... Vonku už bola tma, nikomu sa nechcelo ísť von, tak sme si aspoň
písali. Všetko to bolo v poriadku až po kým mi kamaráti nezačali písať o jednej
dievčine. Volala sa Ofélia. Spočiatku som nad tým neuvažoval, aj keď som nemal
priateľku, nejako ma nezaujala. No nedali sa odradiť. Trvalo to tri dni, už mi posielali aj jej
fotky a písali mi, že jej mám napísať, že ani ona nikoho nemá, takže to nebude
nikomu vadiť. Po troch dňoch nátlaku mojich kamarátov som jej napísal. Na tú
správu asi len ťažko zabudnem. Písalo sa v nej„Ahoj, my sa
ešte nepoznáme, chcem si len niečo overiť". Stalo to v stredu. Na odpoveď
som nemusel dlho čakať, nevedel som, že je prihlásená, odpísala mi„Ahoj,
o čo ide?" bolo jasné, že ju zaujalo, čo si u neznámej dievčiny môže
overiť neznámy chalan.
Začal som jej písať o tom, ako sme s kamarátmi
chodili do toho podniku. Napísal som jej, že mi o nej už dlhší čas píšu
kamaráti, že ma jedného dňa videla v tom podniku, že som sa jej zapáčil, tak
som jej napísal, aby som si to overil. Vtedy som sa dozvedel, že skutočne
videla mojich kamarátov v tom podniku, bola pravda aj to, že sa jej zapáčil
jeden chalan, ale šlo o môjho kamaráta, nie o mňa. Zapáčil sa jej jeden z
mojich kamarátov, ten však mal záujem o jej kamarátku, tak ho nechala tak.
Chcel som vysvetlenie od mojich kamarátov. Vtedy som sa dozvedel, o tom ako im
o tom rozprávala jedna Oféliina kamarátka, ale oni nevedeli, ktorý z nich to
mal byť, tak si mysleli, že šlo o mňa.
Keď som sa dozvedel, ako to bolo a
vysvetlilo sa to, som sa jej opýtal „Budeme
si ďalej písať, ako kamaráti, alebo ukončíme náš rozhovor a pôjdeme každý
svojou cestou?". Na chvíľu sa zamyslela, potom prišla odpoveď, ktorú som
napätý očakával, písalo sa v nej, že budeme kamaráti a ak sa niečo pokazí, tak
pôjdeme každý svojou cestou. Stali sme sa kamarátmi na skúšku, no bolo to tak
asi dva dni. Od dňa, ako som jej prvýkrát napísal už ubehol jeden deň, v škole
som mal lepšiu náladu, ako obyčajne, kamaráti si začali robiť zo mňa srandu,
lebo vedeli, čo sa skrýva za mojou náladou. No to ešte nevedeli, že sa s ňou
mám po škole stretnúť. Bol piatok, napätý som očakával, kedy sa skončí škola,
aby som mohol ísť do toho podniku, kam sme z kamarátmi chodievali na pivo. Mal
som tam na ňu počkať. Moji kamaráti mi spočiatku neverili, keď som im o tom
povedal. Už sme sedeli v tom podniku, moji kamaráti stále neverili, že príde.
Netrpezlivo som očakával, kedy ju prvýkrát uvidím. Už nejaký čas meškala, tak
som sa rozhodol zavolať jej...
Musel som
vyjsť von, aby som mal kľud od hudby a otravných kamarátov. Tešil som sa, že ju
konečne budem počuť. Zodvihla mi, ozvalo sa„Prosím"jej hlas ma už cez telefón niečím zaujal, bol
príjemný, dobre sa počúval, nebolo v ňom počuť žiadny stres, bolesť,
vyčerpanie, bol plný života, optimizmu, radosti. Po chvíli ticha som jej povedal„Ahoj, keby prídeš?". Povedala mi, že sa zdržala v
škole, no mal som ju počkať, kým príde, bolo počuť, jej radosť, z nášho prvého
stretnutia. Moje očakávanie sa znásobilo, srdce mi išlo vyskočiť z hrude,
nevedel som sa dočkať, kedy ju uvidím. Sedel som chrbtom ku dverám, nevedel som
sa na nič sústrediť, až pokým mi kamarát nepovedal„Už
je tu". Skamenel som, nemohol som sa ani otočiť. Prišla zo svojimi
kamarátkami, to ma rozrušilo, nečakal som to, aj keď sa to dalo predpokladať,
napokon aj ja som tam bol z kamarátmi. Bola nádherná. Na sedačke som sedel sám,
moji dvaja kamaráti sedeli oproti mne. Sadla si ku mne jej kamarátka a Ofélia
ostala stáť, keďže už nebolo miesto na sedenie pri stole. Po chvíli niekto
povedal jej kamarátke, aby ju pustila sadnúť si ku mne. Nevedel som, čo jej mám
povedať. Len ťažko som zo seba dostal„Ahoj",
no potom nastalo ticho. Napätie by sa dalo krájať, keď sa ma zrazu opýtala,„Ako
sa máš?" odpovedal som jej len stručne. Po nejakej chvíli sa to aspoň
trošku napravilo a začali sme sa rozprávať, no stále tam bolo to napätie a
neistota. Po pár chvíľach mi oznámila, že už musí ísť za sestrou. Opýtala sa
ma, čo ju pôjdem odprevadiť. Ako sme odišli z toho podniku obom sa nám uľavilo
a začali sme sa konečne rozprávať. Aj keď sme sa nemali o čom rozprávať.
Rozprávali sme sa o nás. Niečo som jej povedal ja o sebe a niečo povedala
o sebe ona mne. Takto sme sa vzájomne spoznávali. Spomenul som aj moju stáž, na
ktorú som mal odísť do Nemecka. Ani sme si neuvedomili, ako sme prišli pred
bytovku, v ktorej bývala jej sestra. V
tom, ako sme sa chceli rozlúčiť mi zazvonil telefón. Bol to kamarát. Chcel
vedieť, kedy sa vrátim, už som bol preč hodnú chvíľu a vtedy som si uvedomil,
koľko času sme vlastne strávili rozprávaním. Po ukončení telefonátu sme sa
chceli rozlúčiť. Neisto polo rozpažila ruky, chcela ma objať, ale nebola si
istá, ako na to zareagujem. Ja som sa len usmial a objal som ju.
Už na prvý pohľad bolo vidieť, že to
nebolo obyčajné objatie. Ale aké to bolo, sme vedeli len my dvaja. Po chvíli
sme si povedali ahoj a šli sme každý svojou cestou. Ofelia šla k svojej sestre
a ja som sa vrátil za kamarátmi.
